Úzkosť… jeden z najnepríjemnejších pocitov, ktoré som v živote zažil. Keď na hrudníku tak zviera, že je z toho navracanie a človek zažíva neznesiteľné vnútorné duševné bolesti. Dva krát v živote sa mi z toho podarilo dostať bez liekov, najprv mojich 20 rokoch za 8 mesiacov a v 30 rokoch za 1 rok a 3 mesiace.
Úzkosť na hrudníku bola jedna z prejavov mojej ťažkej depresie, ktorú okrem toho sprevádzali aj nonstop trvajúce bolesti hlavy a samovražedné myšlienky. Bol som doslova v úzkych.
Rozoberme si to od začiatku. Na hrudníku, resp. v jeho strede sa nachádza naše srdce. To je symbolom lásky, ale i nenávisti. Sú to dve strany jednej mince. Úzkosť je bolesť nášho srdca, ktoré sa bolesťou len hlási o slovo, lebo za normálneho zdravého stavu ho nepočúvame. Nie sme ochotní sa zmeniť, seba, svoj život, postoje, pohľady.
K tomu srdce, teda naša intuícia hovorí veľmi potichu, šepká. Väčšina ľudí tejto planéty žije v hlave, v ktorej je denne tri milióny myšlienok a cez ten hukot nie je ani možné počuť ten šepot.
Naše srdce je veľmi úzko spojené aj s našim vnútorným dieťaťom. Máme ho každý v sebe, sme to my, keď sme boli malí. Keď sme boli „čistí“, nepopísaný výchovou, spoločnosťou, pochybnosťami o sebe. Boli sme to my, zvedavý, priamy, otvorený a radovali sme sa zo života.
Radujete sa aj teraz? Máte úsmev na tvári? Je život gombička? Ste naozaj šťastní?
Úzkosť po nás chce, aby sme začali opäť hľadať v sebe tieto skryté hlboko potlačené poklady.
Kam to zmizlo? Tá spontánnosť, radosť zo života, hlasný smiech. Pozrite sa na deti, aké sú. Aj ty si taký bol, taká bola. Hravý, odvážna, bláznivý, šialená, spontánny, hovoriaca pravdu.
Ako nás má naša duša zastaviť a ukázať nám, že ideme nesprávnym smerom v živote? Že ideme doslova sami proti sebe? Ako inak, keď v zdravom stave nepočúvame a na jemné štúchance od života nereagujeme?
Jedine silnou bolesťou a každému naservíruje tak, aby pochopil to, čo má. Niekto má úzkosť, niekto migrény, niekto rakovinu, depresiu, cukrovku a tak ďalej.
Všetky choroby sme si v sebe vytvorili my sami, resp. druhí nám k nim pomohli. Sú za nimi naše neriešené emócie. To, čo sme zažili ako malé deti, bitky, týranie, znásilnenia, nadávky, vyhrožovanie, šikanu a za týmito a podobnými vecami sú emócie ako strach, hnev, smútok, nenávisť.
Ak to v živote neriešime, nedávame von, nikomu o tom nepovieme, dusíme to v sebe. V nás to rastie a keď je tam toho naozaj veľa, začne to bublať ako v parnom hrnci.
Raz to vybuchne. Do poriadnej choroby. Príčina choroby je vždy pred chorobou. To, ako začala, je len spúšťač, mohla vklude rásť a bublať aj 20 rokov.
Na uzdravenie z úzkosti či hocijakej inej choroby je potrebná kvalitná terapia, ktorou Vás skúsený terapeut povedie do hlbín Vašej duše, najčastejšie do Vášho detstva, odkiaľ ide mnoho našich súčasných zdravotných problémov.
Chce to aj poriadnu dávku odvahy, lebo tak hlboko sme tie ťažké veci, čo sa nám stali, sme v sebe pochovali a snažili sme sa ich zabudnúť, že málokto sa do nich chce vracať. Ale inak to ani nejde. Na uzdravenie sa je potrebné sa vrátiť do tých najbolestivejších spomienok, aby sme ich mohli v sebe prijať, uzdraviť a dokázali odpustiť.
Odpustenie, nie také povrchné – povedané ústami, ale skutočné odpustenie srdcom, kedy chápeme, prečo sa veci stali ako sa stali, kedy zimomriavky behajú po celom tele a slzy sa kotúľajú po lícach, to je to pravé odpustenie, to je alfa a omega každého skutočného uzdravenia.
Odvahu, vytrvalosť, trpezlivosť a chuť na sebe pracovať. Ruka v ruke, človek sa dokáže dostať aj z takých stavov, o ktorých druhí vravia, že to je nemožné. Mne sa to podarilo 🙂